Historický vývoj Československa a rozdelenie Európy v období studenej vojny

1. Košický vládny program

Bol to plán o tom, čo sa bude diať v obnovenom ČSSR po 2. svetovej vojne. Vyhlásený bol 5. apríla 1945 v Košiciach. Pred tým sa rokovalo v Moskve s Komunistickou stranou a predstaviteľmi Slovenskej národnej rady. Sľubovali politické usporiadanie, SK-CZ vzťahy, hospodárstvo a spoločnosť, zahraničnú politiku orientovanú na Sovietsky zväz, občianske práva a trestanie kolaborantov, zrušenie občianstva Maďarom a Nemcom, ak nepreukážu vernosť štátu. V praxi to bol základ na budovanie autoritárskeho režimu.

2. Tri pražské dohody

Tri dohody z rokov 1945 – 1946 medzi vládou ČSSR a Slovenskou národnou radou, ktoré sa týkali postavenia Slovenska v povojnovom ČSSR. Boli tu dve strany: SNR a vláda ČSSR s centrálou v Prahe.

1. Pražská dohoda

Základné rozdelenie medzi slovenskými a celoštátnymi vecami. SNR + zbor poverníkov mali mať výkon zákonodárnej a vládnej moci na Slovensku vo veciach, ktoré neboli vyhradené centrálnej vláde. (Jún 1945)

2. Pražská dohoda

Zosilnila právomoci Prahy a dala centrálnej vláde právomoc menovať sudcov, vysokých štátnych úradníkov, profesorov... (Apríl 1946)

3. Pražská dohoda

Oslabila autonómiu SNR ešte viac. Komunisti v Česku sa vnímali ako ohrození víťazstvom Demokratickej strany na Slovensku. Centrálna vláda v Prahe získala ešte viac právomocí schvaľovať slovenské poverenectvá priamo a kontrolovať slovenské zákony. Podriadenosť slovenských orgánov ministrovi v Prahe. (Jún 1946)

3. Obnovenie činnosti Národného zhromaždenia

Zaniklo v roku 1939, keď prezident Hácha zrušil všetky politické strany. Až v roku 1945 po oslobodení ČSSR sa vytvorilo Dočasné národné zhromaždenie – provizórny parlament, ktorý mal slúžiť dovtedy, kým sa nezorganizujú slobodné voľby. Dočasné národné zhromaždenie schvaľovalo aj Košický vládny program, zákony o znárodnení, pozemkovej reforme a ďalších povojnových veciach.

V roku 1946 sa konali prvé povojnové voľby a vzniklo Ústavodarné národné zhromaždenie. Poslanci neboli volení ľudom, ale menovaní z jednotlivých politických strán, ktoré patrili do Národného frontu. Politické strany mimo Národného frontu nemali miesto, čiže nebola žiadna reálna opozícia. Mali vypracovať aj novú ústavu, tá však prišla až v roku 1948 po komunistickom prevrate.

4. Vymyslené protištátne sprisahanie na Slovensku v roku 1947

Komunisti v roku 1947 vymysleli falošný prípad, kde niektorí politici a dôstojníci chystali prevrat proti republike. Ich cieľom bolo zdiskreditovať nekomunistické strany (hlavne Demokratickú stranu, ktorá bola na Slovensku veľmi silná), posilniť vplyv komunistov, oslabiť SNR a dostať pod kontrolu slovenské úrady. Snažili sa tým získať zámienku na odstránenie nepriateľov ľudu (kohokoľvek, kto im prekážal).

Pomocou ŠtB šírili fámy, že v Demokratickej strane existuje nelegálna skupina, ktorá chce oddeliť Česko a Slovensko, a vyrobili falošné dôkazy. Toto im vyšlo, keď v roku 1948 spravili prevrat a Gottwald sa stal prezidentom. Udalosť mala aj medzinárodný význam: keď Stalin videl, aké veľké neúspechy mali komunisti napr. v Taliansku, Francúzsku a Grécku, veľmi apeloval na Gottwalda, aby niečo takéto spravil. Veľa západných štátov sa tejto udalosti zľaklo, čo viedlo k vytvoreniu NATO alebo k odmietnutiu pomoci Marshallovho plánu.

5. Represie voči národnostným menšinám po roku 1945

Najviac sa postupovalo proti Nemcom a Maďarom. Proti Nemcom preto, lebo boli obvinení z kolaborácie s nacistickým Nemeckom počas 2. svetovej vojny. Mnohí Nemci podporovali rozbitie ČSSR v roku 1938 a pripojenie k Nemecku, čo sa udialo na základe Mníchovskej dohody. Vláda ich kvôli tomu považovala za spoluvinníkov vojny.

Bol im skonfiškovaný majetok (Benešove dekréty), odobraté občianstvo a 2,5 až 3 milióny ich bolo vyvezených do Nemecka a Rakúska. Iba tí, čo preukázali svoju vernosť, mohli ostať. Čo sa týka Maďarov, vláda ČSSR tvrdila, že ich určitá časť zradila republiku, vítala okupantov a podporovala Horthyho okupáciu južného Slovenska. Stratili občianstvo, pôdu a majetky, pričom dochádzalo k núteným presídleniam.

6. Februárový prevrat

Komunistický prevrat v ČSSR bol prechodom od demokracie k totalite a určil smer krajiny na 40 rokov. Celú akcję riadil predseda Komunistickej strany Klement Gottwald. Po vojne v ČSSR vládol Národný front – spoločná vláda viacerých strán. Komunisti postupne ovládli políciu, armádu a médiá.

Vo februári podali nekomunistickí ministri demisiu, aby prinútili prezidenta Beneša konať proti komunistom. Prezident E. Beneš však pod tlakom komunistických demonštrácií, ozbrojených ľudových zhromaždení a strachu z občianskej vojny kapituloval a demisiu prijal. Gottwald potom zostavil novú, čisto komunistickú vládu.

7. Diktatúra proletariátu v Československu

Diktatúra proletariátu je pojem z marxizmu. Označuje vládu robotníckej triedy, ktorá má podľa komunistov po revolúcii zlikvidovať vykorisťovateľské triedy (buržoáziu, šľachtu, Cirkev...) a vybudovať socialistický štát. V praxi to však znamenalo úplnú kontrolu moci komunistami. Na území ČSSR po februári 1948 KSČ vyhlásila, že túto diktatúru nastoľuje, čo znamenalo:

• Zrušenie pluralitnej demokracie: KSČ bola jediná povolená vládnuca strana.
• Politické procesy: Tisíce ľudí boli väznené, mučené a popravené za odpor voči režimu.
• Znárodňovanie podnikov: Všetky väčšie podniky, banky a priemysel prešli do rúk štátu.
• Kolektivizácia poľnohospodárstva: Roľníci boli nútení vstupovať do jednotných roľníckych družstiev (JRD).
• Ideologická kontrola: Školstvo, tlač aj kultúra museli šíriť komunistickú ideológiu.

8. Monster procesy v 50. rokoch

Boli to verejne vykonštruované súdne procesy, ktoré organizovala KSČ s cieľom zastrašiť obyvateľstvo, odstrániť odporcov režimu, upevniť svoju moc a ukázať vernosť Sovietskemu zväzu.

Boli vopred pripravené – výpovede, rozsudky aj tresty určila strana ešte pred samotným procesom. Obvinení boli násilne donútení k priznaniu, často ich mučili, psychicky vydierali a vyhrážali sa ich rodinám. Procesy boli vysielané v správach alebo opísané v novinách. Tresty boli veľmi prísne a mnohí skončili popravení alebo vo väzení.

9. Proces s Miladou Horákovou

Išlo o vykonštruovaný proces, ktorého cieľom bolo zastrašiť verejnosť a odstrániť opozíciu. Konal sa v júni 1950 v Prahe. Milada Horáková bola obvinená z velezrady a sprisahania proti republike – teda, že chcela obnoviť kapitalizmus a zvrhnúť ľudovú demokraciu. Spolu s ňou bolo súdených ďalších 13 osôb.

Celý proces bol dopredu pripravený a obžalovaní museli svoje obvinenia naspamäť priznať. Napriek podpore zo zahraničia, napr. od Alberta Einsteina, Winstona Churchilla či Eleanor Rooseveltovej, bola odsúdená na smrť a popravená 27. júna 1950. Proces s Miladou Horákovou bol symbolom krutosti komunistického režimu a potláčania ľudských práv. Po roku 1989 bola rehabilitovaná a považuje sa za národnú hrdinku a symbol odporu voči totalite. Každoročne si jej pamiatku pripomíname 27. júna ako Deň obetí komunistického režimu.

10. Úloha Štátnej bezpečnosti v 50. rokoch

ŠtB bola tajná polícia komunistického režimu, ktorá dozerala na udržiavanie diktatúry v ČSSR. Jej hlavným cieľom bolo odhaľovať, sledovať a likvidovať skutočných aj vymyslených nepriateľov režimu. Dohliadala na obyvateľstvo, aby sa zabránilo šíreniu iných názorov, odporu alebo pokusom o útek do zahraničia.

ŠtB využívala rôzne metódy, napr. odpočúvanie, sledovanie, čítanie pošty, sieť agentov a udavačov, či fyzické a psychické mučenie počas vyšetrovania. Vydierali ľudí, aby spolupracovali ako tajní informátori, zatykali a väznili bez dôkazov a posielali ľudí do pracovných táborov (napr. Jáchymov alebo Příbram).

11. Národné podniky v socialistickej ekonomike

Po februárovom prevrate v roku 1948 komunistická strana znárodnila väčšinu súkromných fabrík, bánk, obchodov a podnikov. Tieto inštitúcie sa dostali do vlastníctva štátu a boli preorganizované na tzv. národné podniky (n. p.). Ich vedenie bolo dosadzované politicky, nie podľa odbornosti.

Národné podniky tvorili základ hospodárstva – riadili sa centrálnym plánom, nie trhovými pravidlami. Štát určoval, čo, koľko a za akú cenu sa bude vyrábať. Ich cieľom nebol zisk, ale plnenie prednastavených plánov (napr. päťročnice). Viedlo to k nízkej efektivite, plytvaniu a nedostatku tovaru. Ich význam spočíval v posilnení moci štátu a KSČ nad hospodárstvom.

12. Formovanie zón vplyvu po 2. svetovej vojne

Po porážke Nemecka v roku 1945 bola Európa rozdelená na východnú a západnú časť. Západná Európa sa dostala pod vplyv USA, ktoré ju podporovali hospodársky (Marshallov plán) a politicky (NATO). Východná Európa sa dostala pod vplyv Sovietskeho zväzu, ktorý tu nastolil komunistické režimy a založil Varšavskú zmluvu. Symbolom tohto rozdelenia sa stala železná opona.

Teoreticky by sa tomu dalo zabrániť, ak by medzi USA a Sovietskym zväzom bola väčšia dôvera. V praxi to však nebolo možné pre hlbokú vzájomnú nedôveru, ideologické rozdiely a súťaž o moc.

13. Príčiny nástupu komunistických diktatúr v Európe

Ekonomická situácia po vojne bola veľmi zlá. Krajiny boli zničené a chudobné a ľudia túžili po istote, ktorú komunisti sľubovali. Mnohí ich vnímali ako hrdinov odboja proti fašizmu. Demokratické sily boli po vojne rozdelené a nedokázali ponúknuť jednotnú alternatívu, zatiaľ čo komunizmus pôsobil ako rovnocenné riešenie pre robotníkov a chudobných. Komunisti taktiež využívali propagandu a manipulovali s výsledkami volieb.

Vonkajší tlak Sovietskeho zväzu bol kľúčový, keďže Sovieti si chceli zabezpečiť pásmo spriateľených štátov a dozerali na ich politiku. Vonkajší tlak bol rozhodujúci, no bez vnútorných podmienok by komunisti moc nezískali.

14. Trumanova doktrína (1947)

Rozhodnutie USA podporovať krajiny ohrozené komunizmom pomocou Trumanovej doktríny bolo správne. Po 2. svetovej vojne hrozilo, že sa komunizmus rozšíri do celej Európy, a bolo potrebné, aby niekto chránil slobodu a demokraciu. Trumanova doktrína pomohla zastaviť šírenie sovietskeho vplyvu a posilniť krajiny, ktoré sa snažili o demokratický systém.

Aj keď to prinášalo určité riziká a napätie so Sovietskym zväzom, výsledkom bolo, že západná Európa zostala slobodná a mohla sa ďalej rozvíjať. Bez tejto pomoci by mnohé krajiny skončili pod vplyvom diktatúry.

15. Marshallov plán (1947 – 1952) a rozdelenie Európy

Marshallov plán mal obrovský vplyv na obnovu západnej Európy po 2. svetovej vojne. Spojené štáty poskytli krajinám západu finančnú pomoc a suroviny, vďaka čomu sa im podarilo rýchlo obnoviť hospodárstvo, vytvoriť pracovné miesta a stabilizovať politickú situáciu. Tento plán prispel aj k posilneniu demokracie a zabránil šíreniu komunizmu.

Sovietsky zväz však Marshallov plán odmietol a zakázal účasť svojim satelitným štátom, teda aj ČSSR. Tým sa rozdiel medzi Západom a Východom ešte viac prehĺbil. Západná Európa sa stala bohatšou a slobodnejšou, zatiaľ čo východná časť zostala pod kontrolou Sovietskeho zväzu a v hospodárskej stagnácii.

16. Vytvorenie NATO (1949)

Vytvorenie NATO bolo nevyhnutné pre bezpečnosť západných krajín Európy. Po 2. svetovej vojne sa Sovietsky zväz snažil rozširovať svoj vplyv a Západ potreboval spoločnú obranu a istotu, že v prípade útoku nebude sám. NATO poskytlo stabilitu a ochranu demokratickým štátom, takže to nebolo príčinou studenej vojny, ale skôr reakciou na napätie, ktoré už existovalo. Bez NATO by sa mnohé krajiny cítili ohrozené a Európa by bola oveľa menej bezpečná.

17. Postavenie Berlínskeho múru (1961)

Postavenie Berlínskeho múru bolo symbolom represie a ničím iným. Múr nechránil štát pred nepriateľmi, ale bránil vlastným občanom v úteku na Západ, kde mohli žiť slobodnejšie a v lepších podmienkach. Bol to dôkaz, že NDR nemala podporu vlastných ľudí a musela ich držať násilím. Múr vnímame ako symbol totality, rozdelenia rodín a potláčania základných ľudských práv.

18. Politika détente v 70. rokoch

Politika détente (politika uvoľňovania napätia) priniesla len dočasné uvoľnenie napätia, nie skutočný koniec studenej vojny. V tomto období sa zlepšila komunikácia medzi USA a Sovietskym zväzom, podpísali sa dohody o obmedzení jadrových zbraní (SALT I) a vzájomné vzťahy boli pokojnejšie. Hlboké rozpory medzi kapitalizmom a komunizmom však zostali a Sovietsky zväz sa naďalej snažil získať vplyv vo svete.

Keď v 80. rokoch opäť vzrástlo napätie (napr. po invázii do Afganistanu), potvrdilo sa, že détente bola skôr dočasným kompromisom než trvalým riešením a ideologický konflikt trval ďalej.

19. Pád Berlínskeho múru (1989)

Pád Berlínskeho múru v roku 1989 bol začiatkom novej éry – éry slobody, demokracie a konca totalitných režimov v Európe. Múr celé desaťročia rozdeľoval ľudí, rodiny aj celý svet na nepriateľské bloky. Keď padol, znamenalo to, že ľudia sa konečne oslobodili od strachu a útlaku.

Bol to symbol víťazstva nad totalitou a začiatok obdobia, keď sa Európa začala zjednocovať a otvárali sa nové možnosti pre spoluprácu a cestovanie. Nezabúdajme na slávny výrok Ronalda Reagana dva roky pred jeho pádom: „Pán Gorbačov, zbúrajte tento múr!“

20. Príčiny rozpadu Sovietskeho zväzu (1991)

Sovietsky zväz sa rozpadol hlavne kvôli vlastným vnútroštátnym ekonomickým a politickým problémom. V 80. rokoch bola ekonomika ZSSR v hlbokej kríze, pretože väčšina peňazí bola použitá na vývoj atómových zbraní a ponuka tovaru nedokázala pokryť dopyt. Centrálne plánovanie nefungovalo a štát nedokázal zabezpečiť ľuďom dôstojný život.

Gorbačovove reformy (perestrojka – prestavba, glasnosť – otvorenosť) urýchlili rozpad, pretože odhalili slabiny režimu. Tlak Západu ku koncu studenej vojny síce prispel, ale hlavným faktorom bolo, že Sovietsky zväz ekonomicky nezvládol držať krok a jeho vplyv sa vytratil.