Vývin slovenčiny: Cyril, Metod, Bernolák a Štúr – dejiny spisovnej slovenčiny a jazykové štýly

1. Vývin slovenčiny

1. 863 – príchod Konštantína a Metoda (solúnski bratia, Solún = dnešné Grécko) na Veľkú Moravu

• priniesli prvý jazyk (staroslovienčinu) a prvé písmo (hlaholiku)
• prišli šíriť vzdelanie a kresťanstvo
• pozval ich knieža Rastislav, poslal ich byzantský cisár Michal III.
• Konštantín obhajoval staroslovienčinu pred pápežom v Ríme (dovtedy boli len tri liturgické jazyky – hebrejčina, gréčtina a latinčina)
• hlaholika bola vytvorená na základe malých gréckych písmen; neskôr cyrilika (na základe veľkých gréckych písmen, autormi boli Cyrilovi-Konštantínovi žiaci) a potom sa vytvorila azbuka – dnešné písmo niektorých slovanských jazykov
• pôvodné diela v staroslovienčine: Proglas (oslavná báseň, autor Konštantín, predspev ku Sv. evanjeliu, oslava jazyka a písma), Moravsko-panónske legendy (o živote Konštantína a Metoda)

2. Prvý pokus o uzákonenie slovenčiny – Jozef Ignác Bajza – nebol úspešný, lebo nevydal žiadnu gramatiku; napísal ale prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti.

3. 1. uzákonenie spisovnej slovenčiny – 1787 – Anton Bernolák – kultúrna západoslovenčina z okolia Trnavy, jazykovedné dielo Slovenská gramatika. Jazyk bol príliš zložitý pre bežného človeka, preto sa príliš neujal.

4. 2. uzákonenie spisovnej slovenčiny – 1843 – Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža – na fare v Hlbokom – stredoslovenské nárečie – jazykovedné dielo Náuka reči slovenskej. Jednoduchšia slovenčina, zrozumiteľná pre bežného človeka. /Bernolák + Štúr = Píš, ako počuješ!/

5. Úprava Štúrovej slovenčiny – Martin Hattala + Hodža – etymologický princíp (etymológia = pôvod slova) – zaviedol sa napr. ypsilon!

2. Prozodické vlastnosti reči

(prozodické = zvukové)

Melódia – zvukový priebeh vety

1. Klesavá
2. Stúpavá
3. Polostúpavá

Klesavú melódiu majú oznamovacie, rozkazovacie, želacie, zvolacie a opytovacie doplňovacie vety.

Stúpavú melódiu majú opytovacie zisťovacie vety.

Polostúpavá melódia je v súvetiach.

Opytovacia doplňovacia veta – začína opytovacím zámenom (napr. Kedy sa vidíme? Ako sa máš? Prečo si neprišiel?)

Opytovacia zisťovacia veta – dá sa na ňu odpovedať Áno/Nie (napr. Vidíme sa zajtra? Máš sa dobre?)

Prestávka (pauza)

prerušenie prúdu reči na istý čas

• Prirodzená (fyziologická) – potreba nadýchnuť sa
• Významová – dokáže ovplyvniť význam vety (napr. Prepustiť nemožno, popraviť. / Prepustiť, nemožno popraviť.)

Prízvuk (akcent)

dôraznejšie vyslovenie slabiky v slove. V slovenčine je pevný prízvuk, a to na prvej slabike.

Dôraz – dôraznejšie vyslovenie celého slova

Rýchlosť (tempo) reči – nové a dôležité informácie povieme pomalšie, už známe a menej dôležité rýchlejšie.

Sila (intenzita) hlasu – nové a dôležité informácie povieme hlasnejšie, už známe a menej dôležité tichšie.

3. Nárečia

Spisovná forma

ucelená v kodifikovaných príručkách (Krátky slovník slovenského jazyka, Pravidlá slovenského pravopisu, Pravidlá spisovnej výslovnosti, Morfológia slovenského jazyka)

Nespisovná forma

a) Štandardná – tolerovaná – nemäkčenie, nesprávne používanie predložiek (za päť minút, pre mlieko), nesprávne spodobovanie (gdo, sme, bicygel, ...)

b) Subštandardná – netolerovaná – slang, nárečie, argot (tajná šifrovaná reč asociálov), vulgarizmy

Slang – nespisovné slová používané skupinou podobného veku, záľub, povolania (napr. študenti, vodiči, športovci)

Nárečie (dialekt) – náuka dialektológia; nespisovný jazyk používaný na určitom území danej krajiny:

• A) Západoslovenské (bratislavské, trnavské, záhorské) – tvrdšie, podobné znaky s češtinou; inšpiroval sa ním Anton Bernolák pri uzákonení spisovnej slovenčiny
• B) Stredoslovenské (liptovské, oravské, detvianske) – najmäkšie; inšpiroval sa ním Ľudovít Štúr pri uzákonení spisovnej slovenčiny
• C) Východoslovenské (spišské, šarišské)

4. Náučný štýl

Odborný

• Cieľom je naučiť, vysvetliť, nie presvedčiť
• Patrí medzi čisto objektívne štýly (spolu s administratívnym)
• Využíva sa hlavne vo vedeckej a pracovnej oblasti
• Zvyčajne má písomnú podobu, ale môže byť realizovaný aj ústne (keď autor text prednáša, čiže adresát je prítomný)
• Medzi základné znaky patrí vecnosť, presnosť, jasnosť, monologickosť, monotematickosť (podrobne sa zameriava na jednu tému)
• Jazyk je zložitý (ale čisto spisovný), časté sú súvetia, odborné termíny, cudzie slová a pod.

Vyšší náučný štýl = určený pre odborníkov, náročnejší

Populárno-náučný štýl = pre bežných ľudí, pre širšiu verejnosť, jednoduchší; cudzie výrazy a odborné termíny sú preložené a vysvetlené

Žánre náučného štýlu

1. Výkladové – napr. odborný článok, dizertácia
2. Situačné – napr. referát, prednáška, diskusný príspevok
3. Opisné – napr. recenzia, posudok, odborný opis, pracovný návod

Diskusný príspevok = monologický prejav, ktorý vychádza buď z predneseného referátu/prednášky, alebo z predchádzajúceho diskusného príspevku; má blízko k úvahe (vyjadrujeme svoj názor, pohľad). V úvode zopakujeme myšlienku, na ktorú reagujeme; v jadre vyjadrujeme svoj názor, argumentujeme; v závere poďakujeme za slovo.

5. Rečnícky štýl

(náuka o rečníctve = rétorika)

• Najstarší, pôvod už v starovekom Grécku a Ríme (Sokrates, Platón, Aristoteles, Cicero, ...)
• Rečnícke texty môžu mať podobu ústnu aj písomnú a môžu sa využiť v oficiálnej aj v súkromnej sfére
• Každý prejav musí byť vopred pripravený, nikdy by ho rečník nemal čítať
• Je subjektívno-objektívny (vyjadrujeme fakty + svoje názory, emócie)
• Základnou funkciou je presviedčať a propagovať
• Jazyk – okrem spisovnej formy jazyka sa využívajú aj expresívne (citovo zafarbené) prostriedky
• Často sa používajú anafory (opakovanie slov na začiatku po sebe idúcich viet), epanastrofy (opakovanie slov na konci jednej vety a na začiatku nasledujúcej), synonymá (aby sa rečník neopakoval), rečnícke otázky, zvolacie vety a pod.
• Okrem jazykovej stránky je dôležitá aj mimojazyková (mimika, gestikulácia, intonácia, tempo reči, ...)
• Na ideálnom rečníkovi nás nesmie nič rušiť: žiadne rečové vady, primeraná intenzita hlasu, príjemné vystupovanie, oblečenie a vizáž

Žánre rečníckeho štýlu

1. Agitačné (získať) – napr. obhajoba, obžaloba, politická reč
2. Náučné (vysvetliť, naučiť) – napr. prednáška, referát, diskusia
3. Príležitostné – napr. slávnostný príhovor, prípitok

6. Opisný slohový postup

• slúži na vymenovanie znakov a vlastností osôb, vecí alebo činnosti a na priblíženie, znázornenie niečoho alebo niekoho niekomu inému
• musíme dodržať určitú postupnosť, systém
• uplatňuje sa najmä v hovorovom, náučnom a umeleckom štýle
• žánre sú napr. opis, charakteristika, návod, ...

Opis je založený na pozorovaní a následnom vymenovávaní základných znakov predmetu, osoby alebo javu.

Druhy opisu

1. Podľa použitých jazykových prostriedkov
   • a) statický (v pokoji, najmä podstatné a prídavné mená)
   • b) dynamický (v pohybe, najmä slovesá)
2. Podľa postoja autora
   • a) objektívny (bez vlastného názoru)
   • b) subjektívny (vlastný názor)
3. Podľa využitia v praxi
   • a) jednoduchý
   • b) umelecký (náladový; časté využívanie básnických prostriedkov – metafory, zdrobneniny, prirovnania; okrem opisu musíme vyjadriť aj vlastnú náladu a pocity)
   • c) odborný

7. Ortoepia

jazykovedná disciplína, ktorá stanovuje pravidlá spisovnej výslovnosti

• správnu výslovnosť slovenčiny zachytáva príručka Pravidlá slovenskej výslovnosti
• úzko spolupracuje s logopédiou (odstraňovanie rečových chýb – napr. sykavky, ráčkovanie)
• „špeciality“ slovenskej výslovnosti – napr. ä, dvojhlásky, mäkčenie, spodobovanie

Spodobovanie (znelostná asimilácia) = prispôsobovanie výslovnosti dvoch po sebe idúcich spoluhlások; v slovenčine je regresívne (spoluhláska sa spodobuje podľa tej, čo ide za ňou).

Pravidlo o rytmickom krátení = v slovenčine nemôžu ísť po sebe dve dlhé slabiky. Výnimky – vzor páví.